reklama

Posledná cesta

V tejto sérii článkov sa vrátim do roku 2001, do Zimbabwe. Myslím, že väčšinu ľudí tieto spomienky nebudú veľmi zaujímať, ale isto si ich znovu radi prečítajú niektorí, ktorí v tejto krajine tiež strávili krásne chvíle, že Palko a Juditka (no, vtedy vás ešte tie dve nádherné detičky čakali niekde v nebíčku, to boli časy...)? Zimbabwe po roku 2000 bola úplne iná krajina, akú ju bolo možno zažiť ešte v 90. rokoch, keď sme tam prišli. Predtým to bol raj na zemi, pokojní milí ľudia, fungujúci štát. A potom? Chaos, bieda a násilie. Mnoho našich priateľov muselo urýchlene emigrovať do Austrálie, na Nový Zélend, do Európy len preto, lebo patrili k belošskej menšine. No, je zbytočné kritizovať to, čo sa dá čítať v politických analýzach. Zápisky, ktoré budem postupne uverejňovať, sú o našej POSLEDNEJ CESTE v tejto prenádhernej krajine. Písali sme ich spolu s mojím druhým ja vo forme e-mailov priateľom. Ak sú v texte expresívne výrazy alebo narážky na realitu Zimbabwe či Slovenska, nie je to moja vina, ale vina môjho druhého ja a ja sa za ne veľmi ospravedlňujem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Dáždnikové stromy v Zimbabwe
Dáždnikové stromy v Zimbabwe (zdroj: Jana a Martin)

POSLEDNÁ CESTA – časť 1.
 Rozhodli sme sa, že ešte raz si prezrieme niekoré oblasti v Zimbabwe, a našli sme na to vhodné obdobie – Veľkonočné sviatky v roku 2001. Celkovo sme cestu rozvrhli do ôsmich dní. Plánovanie nebolo jednoduché – bolo treba myslieť nielen na vhodný výber lokalít a zabezpečenie ubytovania, ale hlavne na to, že výlet mal byť zameraný tentokrát, alebo hlavne, na Marka a Danka. Chlapci veľakrát spomínali, že sa im veľmi páči Nyanga (čítaj Ňanga) a hlavne objavné prechádzky na cestičkách obklopených vysokými borovicami pri našom výletnom domčeku na farme Ezulwini, v mieste, ktoré naozaj akoby bolo „zabudnuté Bohom“ s nádhernými výhľadmi na pohorie Nyangy. Ezulwini bolo naozaj fantastické miesto. Mohli sme sa tam dosýta poprechádzať, nadýchať sa horského vzduchu, a pri troche šťastia aj poobzerať tak nádherne žiariacu nočnú oblohu, akú by si človek veľkomesta a dvadsiateho aj dvadsiateho prvého storočia ťažko mohol predstaviť. Hviezdy priam v chumáčoch viseli z oblohy a tá, ako jeden slnkom rozsvietený krištáľ žiarila do chladnej oblohy nad našimi hlavami. Inak, Ezulwini má v domácom šonskom jazyku akýsi náboženský význam, aký presne, neviem.
 Tentokrát, ako prvú zastávku na našej ceste, sme si vybrali lokalitu ležiacu tiež v súhorí Eastern Highlands, teda „Východné vysočiny“, ale nie Nyangu samotnú, lež pri treťom najľudnatejšom meste krajiny Mutare týčiacu sa horu Vumba, nie menej krásnu, a nie menej vzdialenú od civilizácie, i keď tá by sa i tam, na najvyššom bode, dala nájsť. Ale ak sa môžem vrátiť k samotnému plánovanu cesty, tentokrát nebolo plánovaním klasického turistu alebo cestovateľa či objaviteľa, ale aj menežéra. Totiž krajina sa niekoľko mesiacov zmieta v žalúdočných kŕčoch, a to, čo nemôže stráviť, je pravdepodobne jej spôsob vládnutia, zmeny vládnej moci spojenej s výmenou generácií. A nemyslím tým len problém pána prezidenta Mugabeho samotného, ktorý, chudáčisko, v svojich 76 rokoch vydáva radikálne rozhodnutia a ktorý možno by aj sedel na svojom ranči a počítal pravnúčatá a peniažky a svoje kravy, ale musí, zdá sa, poslúchať svoju relatívne mladú /bývalú sekretárku/ manželku a menežérku, ktorá má síl a ambícií dosť. A tak máme v Zimbabwe dostatok automobilov, ale žiadne palivo do nich, žiadne náhradné diely pre ne, nekvalitné cesty a zbúrané mosty po povodniach, na ktorých opravu niet peňazí – a tých peňazí – domácej meny je dosť, to sa dá pekne tlačiť a tlačiť a tlačiť, až kým sa stroje nepokazia. A my máme peniažkov krásnych, čerstvo smradľavučkých a viac a viac a viac, avšak každým dňom ich aj viac vydávame, na pošte, v obchode, za elektrinu... No, aby sme dali veci na správnu mieru, pre cudzinca, ktorý má možnosť zarábať v cudzej mene, je v krajine pomerne dobre. Výmenný kurz amerického dolára, voči domácemu zimbabwianskemu, je oficiálne na úrovni 1 ku 55, avšak na čiernom trhu sa predáva za 1 ku 110 (to bolo v roku 2001, dnes sú to vraj státisícové čísla), možno po sviatkoch i viac – ešte sme nemenili. A cudzia mena je to jediné, čo v Zimbabwe niet a čo Zimbabwe tak neuveriteľne potrebuje. Navonok sa však tvári, že všetko je v poriadku, že niet žiadneho problému a že zimbabwčania sú tí najbohorovnejší ľudia pod slnkom s najprekvitajúcejšou ekonomikou na svete, a najširšími úsmevmi, spod ktorých vykúkajú najbelšie zuby vo vesmíre (mnohí viackrát za deň žujú cukrovú trstinu, ale keď naša domáca pomocníčka Ema tak ochorela z pokazeného zubu, padli v nás všetky mýty, že v Afrike majú ľudia najzdravší chrup).
 Tento dlhý opis nie je tak nudný, ako nutný – na pochopenie nášho strastiplného plánovania cesty po rozsiahlej a nádhernej zimbabwskej krajine. Ono by sa dalo o vyššienapísanom rozpisovať ešte viac a najviac, ale momentálne ma napadlo, ako sa má správne písať prídavné meno zimbabwský – zimbabwiansky. Oficiálne by malo byť podľa druhého slova, a to zistili už slovenskí jazykovedci, ktorí naozaj, s prepáčením pomänia, čo môžu, a to bez ohľadu na storočie a vek. Ja viem, kto vniesol do spisovnenj slovenčiny také ä, úplne zbytočné a nezmyselné. Štúr to nebol. Dokonca on ani tie mäkké a tvrdé i a y nezaviedol. Nuž, máme teda zimbabwianske autá a nemáme zimbabwiansky benzín. My sme si za účelom cestovania sem kúpili juhoafrický automobil, ale zistili sme, že jazdiť musíme na zimbabwiansku naftu. A tú zohnať v uplynulých deviatich mesiacoch bolo naozaj ťažšie, ako sa pokúsiť o iné veci, čo sa za deväť mesiacov stihnúť dajú. Auto máme síce pekné, spoľahlivé (to sme si pred výletom mysleli) a pohodlné, ale aj nafty si čosi papkať vypýta. Teda, veľakrát sme lúštili mapy, počítali možnú spotrebu a potrebu natankovania počas cesty. Zisťovali sme postupne, že naozaj palivová kríza v Zimbabwe je na svojom vrchole, na protiveň práve v čase našej cesty a skúšali sme zabezpečiť telefonicky naftu dokonca u vládneho oddelenia, ktoré poskytuje podporu samozrejme len vládnym predstaviteľom a volá sa CMED (Central Mechanical Equipment Department). Tam sme zistili nielen, že pravdepodobne aj zimbabwianski papaláši majú palivovú krízu a tá sa neobmedzuje len na poslušný ľud, ale tiež, ako mohli fungovať socialistické vládne zariadenia v minulosti u nás.

Jana Podstavková

Jana Podstavková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som pozorovateľ a rada sa podelím s mojimi zážitkami s ostatnými. Zoznam autorových rubrík:  ČínaÁziaAfrikaMyšlienkySúkromnéNezaradenéMoje druhé ja

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu